24. februára 2022 o 04:30
Dnes by vám tak rada napísala dobré správy, ale realita je, žiaľ, iná.
Naposledy som pre vás, milí moji čitatelia, napísala článok 16. decembra a verila, že sa vám ozvem o ďalšie dva týždne a so skvelými správami. Očakávala som totiž, že moje výsledky z vyšetrenia CT konečne dopadnú na výbornú, no nestalo sa tak a to ma dosť zložilo.
Dva dni pred Vianocami som sa totiž dozvedela, že metastázy mi tentokrát napadli lymfatické uzliny v okolí priedušiek a tiež nejaké ďalšie uzliny v brušnej dutine. Moja pani doktorka mi následne povedala, že chemoterapiu týmto pádom už budem musieť brať do konca svojho života a priznám sa, že sa mi to prijímalo skutočne ťažko.
Väčšinu z vianočných sviatkov som preplakala a nebola schopná túto informáciu spracovať. Nevedela som si predstaviť, že už nikdy nebudem zdravá, že už nikdy nebudem môcť ísť do kúpeľov a že už nikdy nebudem môcť fungovať ako normálny človek. Že ma čakajú chvíle plné chemošiek a nevoľností a že môj stav sa ďalej bude iba zhoršovať.
Viete, myslím, že všetko sa dá prekonať, ale keď človeku zoberú aj posledné zvyšky nádeje na uzdravenie, je to už veľmi náročné. A nebolo tomu inak ani v mojom prípade. Najhoršie však pre mňa bolo to, že som nechcela nikoho z vás sklamať. Toľkí ste ma podporovali a dúfali, že už bude všetko v poriadku, toľkí ste verili, že keď to zvládnem ja, zvládnete to aj vy, že som nemala silu vám napísať, že je všetko úplne inak…
A už vôbec nie pred najkrajšími sviatkami roka. A tak som mlčala a po celý čas rozmýšľala, ako vám túto správu podať pozitívne, alebo akým spôsobom napísať článok tak, aby nevyznel, že sa iba ľutujem alebo sťažujem.
Idem ďalej
Rakovina je síce späť, ale nevzdávam sa. Musím sa znovu postaviť, nič iné mi ani nezostáva. Veď od dlhého ležania zvykne bolieť chrbát, a tak si znovu trochu sadnem. Napriek nepríjemným správam pokračujem vo svojom boji ďalej tak, ako vládzem a chcela by som vám odkázať, že kvôli rakovine sa váš život skutočne ešte nemusí skončiť.
Choroba dala Ivane aj jedinečné zážitky.Foto: archív Ivany DebrecéniovejMôžem s istotou vyhlásiť, že som si paradoxne vďaka nej začala užívať život oveľa viac ako predtým. Nikto by ma nikdy predtým nenahovoril na let padákom ponad more, počas ktorého sme videli, ako v ňom šantia delfíny a určite by som ani nenabrala odvahu vydať knihu. Nikdy by som neabsolvovala také množstvo výletov, nemala možnosť sprostredkovať obdarovávanie chorých v nemocniciach či v našej facebookovej skupinke a zrejme sa ani nikdy nenaučila písať články či háčkovať. Nenaučila by som sa ľuďom odpúšťať a dokonca by som sa ešte dodnes veľmi bála smrti…
Myslím, že každého, kto dostane rakovinu, začne táto dáma v čiernom denne prenasledovať. Pretože všetci na tomto svete chceme byť čo najdlhšie. Nikto z nás nechce odísť predčasne, no stáva sa to. Ale predčasný odchod nespôsobuje iba rakovina. Ľudia sa rodia a zomierajú a je to prirodzený kolobeh života. Nikto na tomto svete nevie, koľko času mu ešte zostáva. Ani chorý, ani zdravý. Nečakane umierajú aj mladí ľudia a myslím, že už každý z nás sa musel zmieriť so stratou niekoho blízkeho.
V dnešnej dobe sú už onkologické ochorenia skutočne dobre liečiteľné a vďaka liečbe toho človek má šancu zvládnuť a zažiť veľmi veľa. Dostane šancu svojim blízkym povedať, ako ich ľúbi, dokáže sa ešte mnohému naučiť a zvládne toho oveľa viac, ako si myslí.
Život s rakovinou je síce náročný, no dáva nám šancu na zmenu. Zmenu seba, svojich postojov a svojho života. Toto mnohým iným nie je dopriate a odídu z tohto sveta dokonca bez pozdravu. A presne to si treba uvedomiť vždy vtedy, keď sa začíname o svoj život báť…
Urobme všetko
Nikdy nevieme dopredu určiť, ako to všetko nakoniec dopadne, preto urobme každý deň všetko, čo môžeme. Prejavujme si lásku, pomáhajme si navzájom a každý deň urobme sebe alebo niekomu inému radosť. Povedzme svojim blízkym, ako veľmi ich ľúbime a zahoďme všetky svoje hnevy za hlavu. Snažme sa žiť dobre a užiť si každý nový deň čo najlepšie, ako sa dá. A náš život bude oveľa krajší…
Milí moji čitatelia, toto je nateraz všetko, čo som vám chcela povedať a veľmi dúfam, že vás moje slová príliš nesklamali a že v nich každý z vás dokáže nájsť aspoň kúsoček podpory. Pretože to bol vždy môj cieľ.
Nebudem vám už písať tak často ako doteraz, no určite sa ozvem, keď mi napadne nejaká pozitívna myšlienka. Naďalej ma však nájdete na mojom facebookovom profile a v skupinke Prežila som to.
Budem tam pridávať svoje háčkované modely (už sa pomaly môžete tešiť aj na háčkované plavky či letné topy), fotky z výletov, ktoré sa nám s Henrom a mojou dcérkou podarí absolvovať, a naďalej sa budem snažiť pomáhať chorým prostredníctvom nášho občianskeho združenia.
A ak niekto z vás bude chcieť túto moju činnosť podporiť, môžete si niektoré z týchto háčkovaných diel u mňa aj objednať. Peniažky poputujú do Občianskeho združenia Prežila som TO a budú použité na pomoc onkologickým pacientom. Združeniu tiež môžete venovať finančný dar, či dve percentá zo svojich daní a poteší ma aj každé vaše milé slovko podpory.
Ďakujem vám z celého srdca za každú vašu pomoc a povzbudenie a želám vám nekonečné zdravie a obrovskú kopu šťastia a lásky. Nech sa vám splní všetko, po čom v živote túžite.” Ďalšie príbehy si môžete prečítať na ahojmama.pravda.sk alebo aj na našich stránkach.
